by Jana Silk
Od môjho detstva som zažívala momenty osamelosti. Boli situácie, keď sa moji kamaráti z nejakého nevysvetliteľného dôvodu náhle rozhorčili alebo sa mi začali vyhýbať. Sem-tam prestali so mnou tráviť čas. Nie je to nič mimoriadne, celkom bežná skúsenosť, ktorou prejde aspoň raz vo svojom živote vačšina detí.
Tieto situácie som sa naučila zvládať špecifickým spôsobom - vedomým formovaním svojej osobnosti do podoby altruistu. Verila som, že tým, že budem neustále vykonávať dobré skutky pre iných, si zabezpečím ich schválenie a lásku. Bola to moja bezpečná cesta, ako si potvrdiť svoju vlastnú hodnotu. Za dobré skutky by si človek mal zaslúžiť prijatie a náklonnosť, dávalo mi to ako dieťatu zmysel. Tento vzorec hľadania externej validácie skrze nezištné činy nie je neobvyklý a mnohí z nás si takéto správanie osvoja v priebehu svojho života. Môže sa hlboko zapísať do nášho vnútra, ovplyvňovať naše skutky, presvedčenia a vzťahy. Aj keď tento vzorec môže v začiatkoch poslúžit ako vhodný mechanizmus na zvládanie rôznych pomerov, konfliktov, alebo vzťahov, je to vzorec, ktorý nie je dlhodobo udržateľný a ani zdravý. Túžba po externej validácii skrze nezištné, alebo ušlachtilé správanie často vedie k zanedbávaniu vlastných potrieb a kompromitovaniu autentickosti.
Ako ľudia máme nepopierateľnú, možno vrodenú potrebu niekam patriť. Dáva nám to pocit bezpečia a naplnenia, aj keď iba na povrchu. Je prirodzené cítiť hlboké puto a spolupatričnosť k istým skupinám, zatiaľ čo s inými nemáme takú silnú rezonanciu. Avšak niektorí z nás sa môžu ocitnúť v situácii, že sa snažíme zapadnúť do každej skupiny, a na to je potreba, začať stvárňovať určité úlohy, ktoré nie sú autentické.
Niektoré úlohy sa môžu vyvíjať organicky na základe okolností a udalostí, ktoré práve prežívame. Napríklad, byť v úlohe rodiča je pre mnohých z nás takmer nevyhnutné. Štruktúra tohto ztvárnenia nám napomáha prekonať úskalia rodičovstva a sprevádzať naše deti na ceste ich vlastnými skúsenosťami. Avšak existujú aj iné stvárnenia, ktoré môžu byť nebezpečné. Nebezpečné preto, lebo sa s nimi tak silno identifikujeme, že zabúdame na svoju skutočnú podstatu a prehliadame našu Božskú esenciu. Každodenné riešenie nekonečných dramat, posudzovanie iných ľudí, ich vlastností a skutkov nás oddeľuje od tejto podstaty.
Prisvojujeme si rôzne podoby, či už tie, ktoré sú spojené s našou prácou, alebo také, ktoré slúžia našej vnímanej dôležitosti vo verejnosti, napríklad byť aktivistom, ochrancom životného prostredia, minimalistom, vegetariánom, športovcom a podobne - zoznam je dlhý.
Emocionálne a charakterovo často stvárňujeme úlohy, ktoré sú založené na názoroch druhých. Ak nás niekto vníma ako milých a ľahko prístupných, môžeme sa snažiť udržať si túto povesť za každú cenu. Naopak, ak sme v určitých situáciách označení za obtiažnych, môžeme nevedomky posilňovať túto predstavu svojimi činmi. Bez ohľadu na to, či sme považovaní za inteligentných alebo menej inteligentných, často neúmyselne a podvedome prevezmeme tieto role, akoby sme hrali hru navrhnutú samotným vesmírom. Opakovane ohýbame svoje osobné hranice pre rôznych ľudí v našom živote, len aby sme si udržali úlohy, v ktorých sme uväznení, pretože vytvárajú našu identitu a falošný pocit dôležitosti.
Ale raz príde okamih, možno len na krátko, keď sa rozplynie hmla a my dostaneme možnosť pocítiť hlboké uvedomenie. V tom malom okamihu pochopíme pravdu – a to, že celý náš svet je len veľká ilúzia. Je to akoby sme na chvíľu prestali existovať a uvedomili si, že sme nikto a nič. V tomto stave nastáva akýsi vnútorný pokoj, kedy si človek povie: "Dosť! Už nechcem hrať tieto role. Nemusím sa identifikovať s ničím, ani s nikým. Som a môžem jednoducho len byť. Nepotrebujem sa snažiť získať iluzórne uznanie od iných, všetci sme “nikto." Toto uvedomenie je nádherné. Je to požehnanie, ktoré prichádza v dokonalom okamihu pre každého jednotlivca. Nedá sa to vynútiť, natrénovať, predstierať alebo rozumovo pochopiť. Keď príde, budete to vedieť, bez toho, aby ste do toho zapájali svoj rozum.
V tomto okamihu jasnosti odpadajú bremená z hrania úloh a hľadania potvrdenia, alebo externej validácie. Nachádzate slobodu v prijímaní vášho skutočného Ja, oddeleného od ilúzií identity a dôležitosti. Je to hlboký, transformačný zážitok, ktorý mení smer vášho životného putovania. Od tejto chvíle navigujete život s obnoveným pocitom autentickosti. Už necítite potrebu prispôsobovať sa alebo uspokojovať ostatných, ale radšej žijete v súlade so svojou vlastnou pravdou.
Nie je neobvyklé, že tento okamih realizácie sa stáva zlomovým bodom, kde sme si konečne schopní vytvoriť pevné osobné hranice, niečo s čím má mnoho ľudí vo svojom osobnom, ale i profesionálnom živote problém.
Ľudia často veria, že stanovenie osobných hraníc je sebecké alebo egocentrické. Možno vás iní dokonca tak označili, keď ste sa snažili presadiť a chrániť si svoje hranice. Strach z kritiky alebo odsúdenia môže byť silnou prekážkou, ktorá nás vedie k tomu, aby sme utlačili do pozadia svoje skutočné hodnoty a väčšinou sa tak vyhli konfliktu alebo udržali falošný pocit harmónie.
Pre niektorých sa môže objaviť strach z osamelosti, hlavne vtedy, ak neposkytujú neustálu službu iným ľuďom. Tento strach plynie z hlboko zakoreneného presvedčenia, že ich hodnota je viazaná na to, ako veľmi dokážu pomáhať a uspokojovať ostatných. Možno boli vychovávaní v prostredí, kde zdvorilosť a prispôsobivosť boli veľmi cenné, čo ich priviedlo k vnútornému presvedčeniu, že vždy musia dávať prednosť potrebám iných pred svojimi vlastnými. Vnútorný dialóg, v ktorom sa ozývajú frázy ako „Musím pomôcť, inak čo si o mne druhí pomyslia?“ alebo „Musím to urobiť, pretože je to správna vec“ opäť zväzuje dotyčného k oslobodeniu sa od predstáv druhých, a zabraňuje obyčajnému spočinutiu v kľude a v pokore.
Taktiež stretávame jednotlivcov, ktorí boli vychovávaní v rôznych náboženských štruktúrach. Ich konanie je často určené pravidlami a dogmami ich viery. Môžu cítiť povinnosť motivovanú strachom, že odchýlenie sa od predpísaného správania povedie k trestu, odlúčeniu od Boha, alebo dokonca k večnému odsúdeniu.
Premýšľajúc o vlastných skúsenostiach, som si uvedomila, ako často som pozvala ľudí do svojho života, len aby som zistila, že hneď ako vstúpili, zneužili moju láskavosť. Je to horkosladké zistenie, ktoré mi vyvolá úsmev na tvári. Všetci sme jedno, a tak aj táto forma skúsenosti sa stáva pre nás cennou lekciou počas našej cesty životom.
Verím, že mnoho z nás sa ocitlo v situácii, keď si postavili niekoho na piedestál, s obdivom sa na nich pozerajúc a veriac, že keď odstránia svoje osobné hranice, budú milovaní. V týchto momentoch, človek začne zanedbávať svoje potreby, len aby sa zavďačil. Je to bežná pasca, keď idealizujeme iných a myslíme si, že ich názory a túžby majú väčšiu váhu ako naše vlastné.
Niečo sa v nás mení v momente, keď si uvedomíme, že stanovenie a udržiavanie osobných hraníc nie je sebeckým činom, ale nutnosťou k tomu, aby sme si mohli vytvoriť a zachovať zdravé a funkčné medziľudské vzťahy. Je to nové porozumenie, vďaka ktorému získavame odvahu pevne stáť za svojimi hodnotami bez ohľadu na názory iných. Uvedomíme si, že nie každý nám bude rozumieť a to je v poriadku. Učíme sa nepotrebovať schválenie a iluzórne prijatie od ostatných a radšej dávame prednosť nášmu vlastnému vnútornému kompasu.
Je dôležité pripomenúť, že stanovovanie hraníc neznamená izolovať sa, alebo uzatvárať sa pred ostatnými. Ide o vytváranie zdravých a úctivých vzťahov, v ktorých sú rešpektované potreby a hranice oboch strán. Čistá a otvorená komunikácia, bez strachu z kritiky od toho druhého upevňuje pocit dôvery vo vzájomnej interakcii. Oslobodzujeme sa od bremena páčenia sa ostatným a týmto znovu naberáme osobnú silu, ktorá ale nie je agresívna.
A tak, ak sa práve ocítate v momente, kde ste konečne schopní stanoviť si svoje pevné osobné hranice, privítajte to s vďakou a sebaúctou. Uvedomte si, že ide o významný krok smerom k autentickejšiemu a naplnenejšiemu životu. Prijmite myšlienku, že rešpektovanie vašich hraníc nie je sebecké, ale nevyhnutný krok, ktorý vám umožní potrebnú starostlivost o seba, a tým i poskytovať vyváženú starostlivosť o druhých. Dôverujte svojej vnútornej múdrosti a nechajte ju, aby vás sprevádzala vo vzťahoch a kontakte s ostatnými.
